Dúhy v daždi

Autor: Zuzana Rajčáková | 25.9.2013 o 22:38 | (upravené 25.9.2013 o 22:47) Karma článku: 6,17 | Prečítané:  373x

Vošla som do triedy ruka v ruke s obavou. Bála som sa, aké to bude po troch mesiacoch. V novej škole, s novými ľuďmi, v novom meste, v novej krajine. Bez starého optimizmu, bez starého nadšenia, bez starej Zuzky. Sedeli tam tri nové tváre, tri staré a jedna učiteľka. Nebola som si istá sama sebou. Nebola som si istá ani tým, čo sa mi odohrávalo priamo pred očami. Neverila som, že som si toto všetko vybrala sama. Navrela mi grča v krku a jediné, čo som chcela, bola naša budova na Gondovej, istota, že ma na intráku čakajú dve usmiate tváre a v piatok vlak domov.

Myslela som na všetky možné sprostosti sveta. Správny výber miesta sa mi zdal nesmierne dôležitý. V hlave sa mi prehral sekundový film s päťdesiatimi zábermi možných rozsudkov spolužiakov nad mojím výberom, nakoniec som však skončila s povzdychnutím nad svojimi vlastnými detinskými predsudkami na najbližšom voľnom mieste. Vyšlo to na tmavovlasú tetu v rozťahanom fialovom tričku a s maminkovským úsmevom na tvári a zmätenú Číňanku. Ďalšia zoznamovačka, ďalšie potriasanie rúk, ďalšie zdvorilostné otázky, ďalšie vysvetľovanie slovenskej československej histórie a ďalšie trápne ticho. Teda Číňanka mlčala, Muz sa totiž neprestala usmievať a pýtať sa ma otázky, ktoré sa ma v prvých troch minútach nikto nikdy neopýtal. Muz bola tou dúhou upršaného dňa.

Zvyšok hodiny som sledovala len ju, lebo mi nedala na výber. Komunikovala som inak, presne tak, ako nám radila tá rozprávková babča spred tabule (hneď za prvú polhodinku som ju zaškatuľkovala výzorom aj povahou medzi inteligentných ľudí, ktorí vedomosti posúvajú len a výhradne ľuďom, ktorí o to stoja - ja som o tie jej stála). Jedine vedomosti, skúsenosti, rady a návody iných ma v tej chvíli dokázali udržať v koľajnici psychickej rovnováhy. Muz si poctivo písala poznámky z prednášky. Myšlienkami sústredená na ňu som si uvedomovala jej záujem koncentrovaný na čosi tam vpredu, tam, kde by som sa mala pozerať aj ja, ale nedokázala som umlčať hlasy v podvedomí a ďalej som ju sledovala. Fascinovaná tým, čo mi povedala, tým, čo sa ma pýtala a tým, čo som videla, som jej pomaly kradla úsmev z tváre. Jej zrelosť, dospelosť, zvedavosť, dravosť, celá jej inakosť ma dostala.

Už miliónkrát som si povedala, že nebudem dbať na prvé dojmy. Už miliónkrát ma sklamali a poučili. A po miliónprvý som sa rozhodla veriť dojmu, že práve táto žena si zaslúži moju pozornosť. Prišla z práce, no bola plná energie, tešila sa z každej vety, ktorá jej rozširovala obzory od žehliacej dosky, špinavého riadu a večerov strávených pri nudných reality shows.  Rozhodla sa zmeniť svoj život po dvanástich rokoch plných detského kriku. Chcela nový začiatok. Pripomenula mi moju mamu, ktorá tiež znovu sedáva v školskej lavici s túžbou skúsiť neskúsené. Nemala som dôvod na obavy.

 

Stačilo spomenúť si na všetky tie odvážne matky v mojom živote, ktoré sa nebáli nových vecí, ktoré sa nebáli začať od nuly s deťmi ťahajúcimi ich za sukne. Spomenúť si na všetky ženy, ktoré v noci zadržiavali vzlyky a cez deň utierali slzy iným. A vtedy som pocítila vďačnosť, ktorá prekonala všetky ostatné pocity strachu, obavy, neistoty a súženia. Nič mi nestálo v ceste okrem vlastného tieňa. A s tým si predsa vždy hravo poradím.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dankovi poškodilo bozkávanie výložiek, za premiéra ho už väčšina nechce

Kým v decembri bol podľa agentúry Focus Andrej Danko favoritom na budúceho premiéra, dnes jeho akceptácia u ľudí výrazne klesla.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.


Už ste čítali?