Všetko má svoj čas

Autor: Zuzana Rajčáková | 24.10.2013 o 22:31 | (upravené 24.10.2013 o 22:48) Karma článku: 7,93 | Prečítané:  754x

Už niekoľkokrát som sa zaprisahala, že ďalší riadok v mojom životopise bude patriť poriadnej robote. Mám 22 rokov a dve A4 strany popísané najrozličnejšími prácičkami, z ktorých ani jednu nechcem vyškrtnúť, lebo každá mi niečo dala, ale, bohužiaľ, moje pohnútky na nostalgické vypisovanie krátkych, polročných skúseností, nikoho nezaujímajú. Potom som zoštátnicovala, začala som si pripomínať bakalársky titul pred menom a rozhodla som sa nebrať žiadne rýchle a ľahké zárobky. Už som nechcela robiť v bare, ani v reštike, nechcela som odísť z jazykovky po pol roku, ani doučovať deti, ktoré nemali o angličtinu najmenší záujem. Chcela som to, čo chce každý. Mať dobre platenú prácu, ktorá by ma zároveň bavila.

Ale okolnostiam človek nerozkáže... Jeden prekladateľský projekt ma z biedy nevytrhol, ani príležitostné brigády ma nezachránili, ocitla som sa v Británii, slovenský účet som začala pravidelne prevetrávať, nový účet zíva prázdnotou, na stole sa o mesiac začnú kopiť účty za elektrinu a plyn, v hlave mi svieti finančný výkričník a nedá mi spať, z poličky na mňa škúli takmer prázdny flakón od voňavky, pred výkladmi si robím pomyselný zoznam vecí, ktoré by som si chcela kúpiť a na nástenku som pripevnila dlhý rozpis vianočných darčekov. Najvyšší čas vhupnúť znovu do práce.

A tak som teda obehla všetky agentúry na portsmouthskej "Obchodnej ulici" a vzala prvé, čo došlo. Každé dva týždne (a výnimočne aj častejšie) si teraz chodím pozrieť futbal na Frattonský štadión. Ľudia tu žijú futbalom asi tak, ako my žijeme hokejom. Pompey hrajú v druhej lige, ale spôsob, akým si ľudia užívajú každý ich zápas, je prvotriedny. Raz som pracovala v bare s "normálnymi" ľuďmi, väčšinou chlapmi, čo si vypýtajú pivo, poriadne si ponadávajú a po zápase si s nohami vyloženými na stole dajú zopár pohárikov. Väčšinou ma však posielajú pracovať s VIP ľuďmi, ktorí si môžu dovoliť urobiť z futbalového zápasu udalosť. Zaplatia si luxusnú večeru (v britskom ponímaní varenie z vrecúšok zo supermarketu), posedia si v krásnych miestnostiach pri poháriku vína, pokávičkujú, povymieňajú si názory na počasie a idú domov. Znovu si teda pomaly navykám na prácu v gastronómii, obsluhovanie iných ma zase dobehlo.

Na štadióne začínam stretávať známe tváre, poznám všetky bary a sály, zvykla som si na systém, viem, čo sa odo mňa čaká aj bez vyzvania, dokonca som dostala už aj keksíky ku káve zadarmo a predvčerom som si mohla sama vybrať, kde som chcela pracovať. Čakala som teda v rade pred kuchyňou, aby som vzala porcie pre prominentných hosťov a nechápala som, ako môže byť niekto tak spomalený, ako kuchár, čo nakladal dezerty. Všetci boli netrpezliví, lebo začalo husto pršať, zápas cez polčas zrušili a ľudia nemali na robote nič iné okrem jedenia. Fanúšikovia behali smerom od štadiónu a späť podľa toho, aké veľké vedrá vody padali z neba. Medzitým, než sa v kuchyni dali dokopy, som cez okno na ulicu chvíľu sledovala, ako sa nemôžu dostať k autám a taxíkom, ako im odlietavajú dáždniky a ako ich osvecujú blesky, keď vtom sa začali hostia na čele s riaditeľom hrnúť z jednej sály do druhej. Letela som s davom ostatných zamestnancov opačným smerom než sa rútili zákazníci, aby sme zistili, čo sa stalo. V sále nás čakal vskutku nezvyčajný obrázok. Cez strop sa valila voda rovno na riaditeľov stôl a hneď vedľa stola stál odpadkový kôš, do ktorého tiekol ďalší prúd "strešnej" vody. Vrátili sme sa do kuchyne, ešte sme si chvíľu postáli, kým kuchár vložil ďalší crumble pie do krému, zabrblal ním okraje taniera a potom chvíľku hľadal utierku, ktorou by to očistil. Obslúžili sme ľudí z oboch sál, ktorí družne sedeli aj desiati pri stole pre štyroch, vyriešili sme všetok zmätok s chýbajúcimi príbormi, ktoré zostali v sále so strešnými oknami, nedostatok pohárov a šálok na kávu, pousmievali sme sa a dali sme si ďalšie keksíky.

Keď som kráčala domov svojím novým mestom a márne som na nebi hľadala stopy po bleskoch, uvedomila som si, že v živote veci nevychádzajú tak, ako si ich plánujeme. V živote sa proste robia diery v strechách, existujú spomalení kuchári a aj ľudia, ktorí sa vás napriek premočenému značkovému saku obťažujú konverzačne spýtať, odkiaľ máte taký čudný prízvuk. Odrazu som bola hrdá na to, že som nesedela v ten večer doma u telky s balíčkom gumových medvedíkov alebo v hospode s hroznými kobercami a pintou cidera. Makala som presne tak isto ako pred rokom v Paríži, len s tým rozdielom, že vtedy som pred menom nemala titul a pred očami som nemala zreteľne stanovený cieľ. A tak som si zhlboka vydýchla, rozhodla som sa minimálne doštudovať, uvedomiť si, že mám všetko pred sebou a nedať priestor výčitkám svedomia. Prispôsobím sa tomu, čo je a budem sa snažiť ovplyvniť budúcnosť najlepšie, ako viem. Nateraz mi zostáva nájsť v každej skúsenosti čosi pozitívne a nevzdávať sa, lebo dokiaľ kráčam správnou cestou, je v podstate jedno, či s mozoľami alebo bez nich, hlavné je mať cieľ na dohľad a približovať sa k nemu tak rýchlo, ako okolnosti dovolia.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?