Vyznanie priateľom

Autor: Zuzana Rajčáková | 10.7.2013 o 23:22 | (upravené 11.7.2013 o 15:07) Karma článku: 5,97 | Prečítané:  567x

Rozdiel medzi životom na dedine a v meste je prepraný už stokrát, ale ani raz sa nikto nevyjadril čiernobielo. Ak si myslíte, že prídem s dajakým výnimočne inovatívnym prístupom, mýlite sa. Chystám sa však napísať o tom, čo som na ľuďoch postrehla ja. Nemusíte súhlasiť, mám rada ľudí s vlastným názorom, ale nerýpte. Vážim si totiž ľudí, ktorí iný názor rešpektujú.

Keď som sa po základke dostala zo zapadnutej dediny, v ktorej život predstavoval cestu z domu k babke a do obchodu, s občasnými výletmi alebo prechádzkami, prišla som do malého mestečka, kde sa život nie príliš zmenil. Štyri roky sa mi dnes zdajú ako jedna dlhá noc a prišla som do nášho skvelého hlavného mesta, kde som si prvý rok zopár ráz poplakala nad romantickými pesničkami z youtube a nezmysleným pozeraním fotografií. Potom som si uvedomila, že doma mi ujde maximálne pár večerov na pive a niekoľko hlášok malých sesterníc, tak som sa dala dokopy a pozisťovala, kto z kamarátov tiež zavítal do Bratislavy. Ani jedna časť z predchádzajúcej vety nie je základom toho, čo chcem povedať. Vystríham sa tých pichľavých pseudointelektuálov, ktorým prekážajú jednostranné tvrdenia, len by som ich chcela upozorniť, že keby som všetko, čo je pravda a na čo máme rovnaký názor, chcela napchať do jednej vety, nedočítali by sa po bodku ani po celom odstavci. Chcela som tým len povedať, že som sa chcela pohnúť ďalej v starých koľajach, ale to nebolo možné.

Takže. Späť k téme. Generalizujme. V Bratislave som našla ľudí, ktorí sa snažili na čosi hrať. Pri niektorých som zistila, že sa nehrajú, a ak, tak nie neopodstatnene... Všetko, čo stvárali, bolo skutočné. Všetky tie párty, divní kamaráti, pochybné míňanie peňazí, ktoré ešte pred týždňom nemali, milenky a staré lásky, inteligentné pokusy o vytvorenie obrazu o osobe, ktorá neexistovala - všetko bolo živou súčasťou pravdy. Pri iných zas bolo očividné, že sa hrajú celý život a nikdy sa neprestanú, lebo ich trápne hry plné lží, predstierania, vyvyšovania, klamania, pretvárky a preháňania proste nemali pôvod ani koniec. Navždy zostanú ľuďmi, ktorí by ma mohli mať v živote, ak by mi vrátili záujem, ktorý som im ja chcela dať. No radšej sa prispôsobím nepravdepodobným ľudom, ktorí ma prekvapia šokujúcou realitou ako ľuďom, pri ktorých sa cítim ako menejcenný psík skáčuci podľa pískania vlaku pred nárazom. Mám rada istotu. Istota, že nebudem zo seba robiť blázna, je dôležitá. Raz som sa dostala do situácie, keď som nevedela opustiť koľaje. Vtedy som zažila déjà vu, ktoré sa nikdy nemalo opakovať. Vďaka debilite dotyčného človeka sa druhý raz opakovať nebude. Chvíľu zmätená, no poučená po zvyšok života, som sa rozhodla pokračovať v novom živote bez ideálnych ľudí s vlastnými svetmi. Ak aj po nejakom "ideálnom človeku s vlastným svetom" zatúžim, pustím si jeden z amerických seriálov a teším sa z ich úžasného, výnimočného, bezchybného života. Ja taký nemám. A som vďačná Bohu za to, že ma nechal uvedomiť si to a tešiť sa tomu.

Tí s chybným, pochybným, no napriek tomu skutočným životom, mi zostali minimálne v srdci, ak už nie v telefónnom zozname. Je fakt, že sa nestretávam so všetkými pravidelne, ale vždy, keď sa stretneme, cítim, že je správne držať si priateľov, ktorí vedia nájsť moje číslo, vedia si zapamätať dátum mojich narodenín, napísať smsku z dlhej chvíle, vypiť si pohárik minerálky len tak z radosti z pekného dňa a hlavne, sú to ľudia, ktorých som práve nazvala priateľmi, soľou života, ohňostrojom uprostred búrky, láskou krátko po rozchode, spustením stopiek dlho po štarte. Toto sú priatelia, ktorí mi stoja za návrat z každej cesty nech je akokoľvek dlhá.

Rovnakých a pritom iných priateľov mám aj doma, z dediny, zo základky, zo strednej, z hostincov, ktorých máme v dedine viac než slušných rodín.  Vždy, keď sa vrátim zo stretka s nimi, ležím na posteli s otvorenými očami, pozerám na plafón, žmúrim do tmy a pri tej dôležitej činnosti rozmýšľania si v hlave prehrávam všetko, čo mám na nich rada. Všetko, čo ich robí výnimočnými. Všetko, čo zapríčinilo, že sme súčasťou života toho druhého. Moji detskí kamaráti dnes pracujú, vychovávajú deti, učia v školách, kde som pred pár rokmi sedávala, cestujú po krajinách, ktorých mená donedávna nepoznali, nosia na prste sľub partnerovi, o ktorom sme prebásnili celé noci... Niektorí majú rodiny, zatiaľčo ja som ešte len začala s reálnym vnímaním svojho vzťahu ako záležitosti na ceý život. Niektorí si stavajú domy a ja si hľadám hostel na najbližšie dva týždne kdesi na konci svojho zorného poľa a bojím sa, čo bude s peniazmi, ktoré nemám a už ich mám minuté. Volám kamarátkam, aby si so mnou vyšli na pár hodín do lesa a pritom viem, že majú na starosť iné veci než žehlenie a varenie pre otca, ktorý chodí na obedy domov a pre brata, ktorý nevie, čo s načatými prázdninami. Napriek tomu viem, že ma nebudú odsudzovať za to, za čo sama nemôžem a dajú mi, čo si zaslúžim. Nepýtajú sa ma, čo čítam, ani ma nevolajú do divadla, nepotrebujú so mnou nakupovať, ani nechcú vedieť, koľko som minula v posilke. Pokecáme si o čisto pragmatických veciach žensky ladeného života nedospelých žien s ťarchou sveta na pleciach.

V konečnom dôsledku som nemohla vo svojom živote mať lepšie skúsenosti, než mám. Priatelia mi ublížili, podržali ma, pomohli mi, potopili ma. A stále som tu. Aj oni. Niektorí skalní a niektorí postavení na piesku. Dedina či mesto. K spokojnosti potrebujem tých správnych mestských sedliakov ako dedinských modelov.  Dopĺňajú sa, zo života mi robia pekný guláš dúhových blbostí, ktoré sa premietnu do spomienok. A úprimne, nech si spomeniem na akokoľvek horkú spomienku toho najhoršieho  z verných kamarátov, každý jeden zážitok mi stál za to. Urobil mi totiž zo života presne to, pre čo som sa rozhodla ja sama.

 

A za to vám, drahí priatelia, ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?