Medziprednášková spoveď mysle

Autor: Zuzana Rajčáková | 18.2.2013 o 14:11 | Karma článku: 5,82 | Prečítané:  500x

Niekedy sa mi zdá, že väčšina vecí, ktoré robím, nemá veľmi zmysel. Jednak pre to, že výsledky nie sú také, aké som očakávala, alebo nie sú vôbec žiadne. Rýchlo sa nadchýnam, rýchlo strácam vieru v samu seba a ešte rýchlejšie sa dokážem nahnevať na celý svet za to, že mi kradne čas, ktorý mi chýba posledné štyri roky každým dňom viac a viac.

No a potom naklusajú ľudia so saussurovským štýlom vysvetľovania všetkého, čo NIE je dobré namiesto toho, aby mi povedali, ako to robiť. Nie je to však len ich dobrá vôľa nechať ma padnúť na nos a poučiť sa z vlastných chýb, je to len ich vlastná neschopnosť, ktorou sa od Saussura výrazne odlišujú, ale pritom ňou pekne zakrývajú kritiku, o ktorú ich nikto neprosí, dokým ju nedoplnia reálnymi, fungujúcimi riešeniami.

Jedna z vecí, ktoré potrebujú čas, je vzdelanie. Čím viac sa učím, tým menej toho viem, nielen Sokrates bol schopný sebakritiky. Aj jeden z najmúdrejších ľudí z môjho okolia – učiteľ chémie ma uistil, že máva podobné pocity a nie je na nich teda nič neľudské. Aspoň v prípade tých, ktorí si uvedomujú svoju bezvýznamnosť v porovnaní s množstvom inteligencie nasiaknutej v špongii Zeme. Tak sa teda upokojím, veď mám ešte čas dobehnúť medzery v novodobých dejinách a oprášiť slovíčka zo španielčiny. Každý deň zbieram kúsky sebazaprenia a odhodlanosti, ktoré mi príroda (alebo genetika) nadelila. Začiatky bývajú nevinné, váhavé, a preto ťažké, lebo málokto vytrvá.

Ja som začala svoje dlhodobé znovuvzdelávanie správami na internete. Bohužiaľ, príliš skoro som zistila, že intrákový internet žerie viac času ako poskytuje užitočných správ a že moji facebookoví priatelia majú len veľmi malý záujem riešiť výskumy mozgového skenovania alebo neprofesionálne tlmočenie Obamovho prejavu. No a keď som si v autobuse vypočula od mladších spolutrpiteľov bratislavskej snehovej apokalypsy, ako človek zistí, že na Facebooku len otravuje a nikoho v podstate nezaujíma, s ubúdajúcimi lajkami, uvedomila som si, že nestojím o tých 400 priateľov, ktorí sú nanajvýš spokojný so životom, aký vo ficovskej Slovenskej republike majú. Nie preto, že by ma nezaujímali alebo že by som nimi opovrhovala za to, že ich nebaví čítať Pravdu, Sme,  BBC alebo Guardian, ale pre to, že som ich nezaujímala ja ako dôsledok toho, že sa nezaujímali o svet, o ktorý som sa ja zaujímala. Pre mnohých z nich je najväčším problémom zatvorená posilka, zážitky z prežúrovanej noci alebo, ako som si všimla, neuvedomelá radikálna vzbura proti slovenskej gramatike. A tak som si povedala, že budem postovať pre tú zvyšnú stovku, ktorá vie, o čom hovorím a ktorej nezáleží na svojom terajšom živote viac ako na tom, ako s ním byť spokojnejší zajtra.

Všetko má svoj zmysel, ale v konečnom dôsledku je to o trpezlivosti, ktorej sa snažím naučiť. Aj rozvážnosti sa snažím naučiť. Prostorekosť a náhle výbuchy nadšenia sú väčším problémom, než by som si kedy bývala vedela predstaviť, napriek tomu, že ma práve zbrknuté nápady priviedli napríklad do redakčnej rady katedrového študentského časopisu. Dal mi možnosť realizovať sa v tom, čo robím rada, ale na druhej strane, už ma nebaví robiť niečo pre ľudí, ktorí o to nestoja. Cieľom môjho snaženia mal byť fungujúci organizmus, ktorý by spojil ľudí s rovnakými záujmami do jedného celku. Do reality ma vkoplo stretnutie sa s premotivovanou kočkou, ktorá mi hovorila o svojom nezištnom pôsobení v mimoškolských aktivitách, ktoré jej otvára nové možnosti a robí jej v živote prievan. Ťažko by som hľadala človeka, ktorý by také čosi povedal o čítaní nášho časopisu. Ak by bola chyba LEN na strane vedenia a fungovania, dobre, uznala by som nezmyselnosť svojich mamičkovských úvah, ale  problém je, že tu nejde o nezáujem voči časopisu, tu ide o nezáujem voči čomukoľvek mimo označenia povinné. Zaujímalo by ma, ako sa študenti motivujú k akceptovaniu nezištných prievanov vo svojich životoch. Lebo ja teda všeobecnú odpoveď nepoznám a pomaly strácam chuť presviedčať ľudí o tom, že nejde o moje dobro, ale že študujú pre svoju lepšiu budúcnosť a že treba vynechať jednu kávičku alebo jednu diskotéku, aby sa posunuli k splneniu si svojich snov. Moralizátorstvo neznášam, a predsa ho robím. Nepáči sa mi totiž svet, ktorý je tu vytvorený pre mladých zvláštnymi nenapadnuteľnými rozhodnutiami a to, ako ho mladí prijímajú s úsmevom na perách, spokojní a zmierení.  Nechcem okolo seba nadnesené rečičky o úžasnosti tvrdej roboty, chcem okolo seba ľudí, ktorým záleží na tom, čo je dôležité a sú ochotní makať, aby to dôležité zachránili pred úpadkom – každý svojím spôsobom.

A ak sa aj tak dostanem do mŕtveho bodu nezmyselnosti všetkého, čo robím, aspoň si poviem, že som nezabudla používať rozum na snívanie a idealizovanie toho, čo niekto volá jednoducho život.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?