Parížsky kaleidoskop

Autor: Zuzana Rajčáková | 16.10.2012 o 22:54 | Karma článku: 5,88 | Prečítané:  348x

Pocity, ktoré nedokážeme ovládať, sú súčasťou hľadania nás samých. Najhoršia je nepredvídateľnosť situácií, v ktorých také pocity prichádzajú. Až sa jeden z nich objaví, bezradne rozhadzujeme rukami a nevieme, čo s ním. Podstatné je mať sa rád a prijať pocity, ktoré nám duša pošle. Sú naše. Sme to my sami, takí, akí sa nepoznáme, ale stále my.

 

Veľa ráz som si položila otázku, čo je cieľom života. Najprv som si myslela, že je to hľadanie samotného zmyslu, potom som začala veriť, že vo chvíli, kedy skutočný zmysel života nájdem, stratím ho. Mám novú teóriu. Vliezla mi do hlavy vo chvíli, keď som sa dnes večer cestou zo školy ocitla na prechode pre chodcov, silonky sa mi párali od polky stehna až kamsi pod čiernu sukňu, z vlasov som mala po siedmich hodinách vyučovania len chuchvalce, linku pod očami rozmazanú, pod nosom červené koľajničky od nepretržitého smrkania, červený panáčik mi veselo svietil v ústrety, do uší mi hučala Zaz so svojím moderným jazzom, studený nos som tisla do šálu ledabolo obkrúteného okolo dokrkvaného goliera kabátu, na prsia som si tlačila notebook a preklad Joyceovho Portrétu mladého umelca založený na šesťdesiatej štvrtej strane, tápala som, či sa vydať na červenú alebo prejsť na zelenú do supermarketu a kúpiť si fľašku vína, vrecúško arašidov a gumových medvedíkov. A vtedy prišiel. Pocit, ktorý keď príde, neviem sa ho zbaviť len tak prepnutím pesničky v prehrávači, pohltí  ma a nedokážem sa od neho odpútať. Musí sám odznieť tak, ako sám prišiel. Nový pocit. Krásny vo svojej ozrutnosti. Jeden z mnohých, ktoré ma denne navštevujú.

Objaviť cestu, ako užiť dňa, je umenie. Už miliónkrát som si chcela zodpovedať  otázku, na čo som tu.  Som na svete, aby som bola šťastná? Aby som zažila to, čo ostatní nezažívajú? Aby som do rúk uchopila to, čo ostatným uniká? Aby som vedela, kto som a čo chcem a pritom sa snažila vylepšovať nevylepšiteľné na tej rieke, ktorá vo mne plynie? Bublinkujem. Vriem. Raz vybuchnem a vtedy, keď už nedokážem šťastie uniesť, príde pocit, na ktorý niekto čaká celý život. No nie som šťastná, keď viem rozpoznať pocit šťastia každý deň?

Aké hlúposti človek dokáže porobiť, len aby zakúsil chvíľkový pocit neznámeho krásna. Trháme si obočie, farbíme si vlasy, nosíme topánky na opätku a lakujeme si nechty, a aj tak túžime po tom, aby sme si večer mohli vypočuť maminu uspávanku. Hráme sa so srdcami svojich blízkych a pritom len liečime to svoje. Jeme sójové rezy namiesto obeda, lebo sú predsa len o čosi viac domácke ako včerajšia stvrdnutá bageta so smradľavým syrom. Tancujeme s cudzincami na pomyselné tangá v našich hlavách a snažíme sa nájsť rytmus svojho života. Prihrievame si kávu na platničke, lebo nemáme čas kúpiť mikrovlnku. Akosi strateno blúdime parížskymi ulicami, až kým sa pred nami neobjaví montmartrský cintorín a nedá nám pokoj, ktorý sme hľadali na turistami zaplavených miestach, s očami blúdiacimi po mase ľudí, s potláčaným úmyslom nájsť pár očí, ktoré nám najviac chýbajú. Množstvo vypitého akciového vína rátame na misky na cereálie, kým nám vôbec začne chutiť. A vtedy prichádzajú chvíle, ktoré za to stoja. Energia prúdiaca telom. Dlhé, bledé, mäkké, chladné prsty blúdiace po klávesoch klavíra.  Melódia znejúca v ušiach, nenápadný úsmev na tvári, otáčajúci sa okoloidúci. Nohy sa rozhýbu vo víre prachových zŕn z odporne nepochopenej koncepcie francúzskych parkov. Potreba stierať si slzy z líc je preč, ak sú tam, nech sú, vždy tam boli, vo mne, mojou súčasťou, len som sa donekonečna snažila neukazovať to, kým som.

Je to len pocit v nás samých, že nie sme dosť výnimoční na to, aby sme neskrývali emócie. Je mi jedno, že sa pri mne zastavuje Maročan a hovorí mi, aby som neplakala, vraj som veľké dievča a on si dvadsaťšesť rokov nevidel dieťa. Nepočúvam zvyšok. Sedím na múriku a plačem, až dokým sa zem nezačne točiť. Mamka mi do Paríža priniesla kúsok domova a zobrala si so sebou ešte väčší kus než mi priniesla. Je toto spravodlivosť? Je normálne prísť do bytu, kde všetko vonia presne ako ona, dať si na obed paprikáš, ktorý urobila pred dvomi dňami a plakať pri hustej krupici? Všetko spojené s pocitmi je normálne. Všetko neprehnané. Všetko prirodzené. Ak si do toho pustím užialenú Adele a spolubývajúca ma veľmi vhodne nechá vyplakať sa v samote, čas plynie síce rýchlejšie a slzy sa pomíňajú, ale ten pocit, čo zostal, zostane vnútri veľmi dlho. Vždy sa vráti. Je to s ním ako s kartotékou. Raz ju založíme a vyťahujeme ju vtedy, keď je potrebná. Do konca života bude vo mne pocit nevypovedateľného smútku pri predstave, že som sa s tak silnou súčasťou svojho života rozlúčila dobrovoľne. A predsa to bolo nevyhnutné. A predsa som tak šťastná. Každé ráno, keď si umývam vlasy a čakám, kým na vlasoch pôsobí kondicionér na vlasy, modlím sa k Bohu. Prosím ho, aby som dokázala uniesť pocit, že raz naozaj dospejem, naozaj ma zaradia medzi dospelých a naozaj bude nevyhnutné rozlúčiť sa so svetom, v ktorom som žila tak rada. A potom si spomeniem na tisícky ďalších nových pocitov, ktoré som prijala za svoje. Ešte takých bude. Kto sa s nimi dokáže popasovať, nájde odpoveď na všetky otázky. Aj na tie, na ktoré si odpovede doteraz len vymýšľal. Prečo by som bola výnimkou?

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?