Postrehy posledného pracovného popoludnia

Autor: Zuzana Rajčáková | 31.8.2012 o 21:55 | (upravené 31.8.2012 o 22:01) Karma článku: 6,30 | Prečítané:  468x

Po mesiaci práce v parížskej reštaurácii odchádzam na dvojtýždňovú dovolenku do Anglicka, aby som sa do Paríža potom celkom odpočinutá vrátila študovať. Posledný pracovný deň som veľa rozmýšľala, mala som na to čas, priestor aj podnety...

 

15.00   Už som si zvykla nezaspávať vo svojej posteli. Zobúdzať sa na cudzích pleciach. Baliť si  život do kufra. Nie je to pravda, ale znie to dobre. Napadlo ma to cestou v metre, keď sa mi snívalo o ušnom maze a hlava mi nekontrolovateľne padala na plece počerného spolucestujúceho. Nemám rada sny z metra. Ani chvíle, keď musím selektovať, čo zo svojich vecí musím oželieť na ďalšej ceste.

 

16.00   Kedysi som bola strašne citlivá na chlad. Nonstop som mávala nádchu. Napila som sa studenej vody a bolelo ma v hrdle. Skúsenosti však zoceľujú. Strávila som mesiac v byte, kde sa teplotný rozdiel medzi dňom a nocou nevedel vmestiť do kože. Zobúdzala som sa do sauny, chodila som len v nohavičkách a verila, že susedia nevidia do našich okien. Zaspávala som v chladničke, kde mi za celú noc neuschli vlasy. Parná maska zo stokrát otvorenej  umývačky riadu cez vrstvu maskary mi síce nijako nevylepšovala pocity z extrémnych teplôt a na pokožku tváre tiež nejako zázračne nezapôsobila, ale aspoň už nezaťažujem okolie svojím sloním trúbením celé leto. Človek si zvykne na všetko. Len sa nikam netreba ponáhľať.

 

19. 00  Je veľmi dôležité, aby ste čosi robili vo chvíli, keď sa na vás pozerá šéf alebo ktokoľvek vyššie postavený. Keďže som za dievča z východu, v ponímaní miestnych radodajná obyvateľka Československa alebo lepšie Slovinska, v horších prípadoch odfarbená Ruska, vyššie postavení sú všetci okrem umývačov riadu a upratovačov. V momente, keď bolo všetko poumývané, poupratované a nemala som objednávku na žiadne nápoje, nastal čas na kávu. Keď som si odčiarkla siedmu, odbalila štvrtý speculoos keksík a keď ma omrzelo vyťahovanie citrónovej kôstky z pohára slamkou bez toho, aby som ju chytila rukami alebo vcucla, ocitla som sa v situácii, keď som sa doslova nemala čoho chytiť (ani vtipy na papieroch, ktoré sa vystavujú do držiakov na záchodoch, som nemohla čítať, lebo „som neprišla čítať, ale pracovať," povedal jeden zo zodpovedných vedúcich), nastal čas zabíjania mušiek. Sranda je, že v Paríži nemajú naše slovenské muchy normálnej veľkosti, ale len tie malé, ktoré vytáčajú do vývrtky. Spočiatku sa mi zdali byť rýchlejšie ako slovenské minimušky, ale nakoniec sa ukázalo, že čím rýchlejšie sú, tým menší postreh majú. Celkom dobre tie minúty ubiehali, keď som sa oháňala handrou.

 

19.30   V reštaurácii na seba všetci zamestnanci húkajú jeden cez druhého. V katastrofických prípadoch profesionálnej deformácie vás po čase vás omrzí odpovedať, prosiť aj ďakovať. Tí menej zasiahnutí aspoň prikývnu hlavou a usmejú sa. Keď som však celý čas stála za barom a nalievala nápoje, po nikom som nič nechcela, ale za to všetci chceli niečo po mne. Najprv som sa usmievala, kývala hlavou, ďakovala, prosila a dokonca som sa otáčala od drezu. Na pamiatku si však odnášam pľuzgier na palci ľavej nohy, modrinu veľkosti trnky na pravom ramene, niekoľko zlomených nechtov a sedem rán na rukách vypálených citrónovou šťavou a čistidlom na pozlátené povrchy, tiež som zmúdrela a naučila som sa ľudí poznať po hlase, aby som aspoň kŕč do krčných svalov nedostala. Vo chvíli, keď začujete nový hlas, reflexy pracujú na plné obrátky. Mozog si otvára zásuvky a nevie nájsť tú správnu. Vie, ktorému hlasu je najbližší a ktorej tvári by sa mohol hodiť, ale reálne neexistuje žiadne spojenie, aspoň vo vašej hlave nie. Potom sa naozaj treba otočiť. A zistíte, že sa na vás skľabí tvár dobre známa z prvého dňa a hlas, ktorý pomaly začínate zaraďovať, vám hovorí: „Ále, ty si tuším pribrala." Fakt? Aj ty si mi chýbal.

 

21.00   Rihanna sa dobre počúva, ale neinšpiruje. Ešte som pri nej nenapísala nič normálne. Chcete dôkaz?

 

22.00   Jeden z umývačov sa ma už štvrtýkrát spýtal, ako sa volám. Normálne mu trpezlivo a s úsmevom odpoviem každý deň milým tónom, ale spýtať sa ma to po mesiaci zas a štyri razy v priebehu päť hodín, pardon, ale to je aj na mňa veľa. Ešteže som sa premohla a predýchala nával čohosi v blízkosti srdca, odpovedala a zmohla sa na rýchly úsmev, ináč by som sa nedozvedela, že jeho meno je XY (lebo mi ho vôbec nehovoril každý deň) a s hrdosťou v hlase dodal, že pred povolaním umývača riadu robil pastiera kráv v Senegale. Vtedy som zostala stáť v úžase, opretá o stoh špinavých tácní, neschopná odpovedať ani odísť. Vďačím mu za najsilnejší zážitok dňa... My šťastní ľudia si málo uvedomujeme všetko dobré, čo máme zadarmo. Napríklad rozum.

 

22. 15  Nepáči sa mi, keď si chlapi prekladajú nohy jednu cez druhú ako ženy. Nevadí mi, ak si ich pohodlne prehodia cez seba, ale sedieť nohou natesno preloženou cez druhú a nedajbože si ňou pokyvkávať, to je priveľa. Zženštilé správanie chlapov, ktorí nie sú orientovaní na rovnaké pohlavie, mi spôsobujú tie čudné pocity, keď sa hanbím za niekoho iného bez toho, aby som s ním bola akokoľvek spojená.

 

22. 25  Keď už som u tých chlapov, fascinuje ma ich obdiv k ženám, ktoré vedia uviazať kravatu a neschopnosť väčšiny z nich uviazať si ju správne. Tie dokrkvané suky všetkých možných mnohobežníkov a s dĺžkou dobre slúžiacou namiesto toaletného papiera a potom zas namiesto podbradníka je naozaj donebavolajúca, gentlemeni.

 

23. 10  Uvedomili ste si niekedy, že tie šnúrky z vrecúšok od čajov,  ktoré len tak pre srandu králikov namotávate na šálky a kanvičky, musí niekto odmotať predtým, než tú šálku alebo kanvičku umyje? Nie? Myslela som si...

00. 00  Najhorší pocit z prvých dní bola predstava, že som zavretá v mraziarenskom boxe, kam som chodievala vymieňať pivo. Dajú sa tie dvere otvoriť zvnútra? Nedajú sa otvoriť zvnútra? Idem to zisťovať? Keby som to neskúsila a nezistila, že sa dajú otvoriť celkom maličkým gombíkom, ktorý treba potiahnuť v opačnom smere, než by ste logicky predpokladali (bez irónie, nemám na mysli ženskú logiku ale naozajstný zdravý sedliacky rozum), možno by som tam raz naozaj zaseknutá zostala. Odkázaná vypiť všetko víno a pivo. V lepšom prípade by som mohla zostať zaseknutá v boxe s jedlom a tam by som sa živila surovými homármi, slávkami, mušľami a ustricami, kým by si nejaký Afričan z kuchyne nespomenul, že si čosi zabudol doniesť z chladničky. Ale bola som predvídavá a okrem pivovej peny vo vlasoch a vínového makeupu žiadne komplikácie nenastali. Najhorší pocit z posledného dňa bol trošku iný. Uvedomila som si, že mesiac môjho života pre žiadneho z kolegov nič neznamená a môžem celkom dobre odísť bez toho, aby si niekto všimol, že som tam bola. Nebola som predvídavá a neodhadla som realitu. Keď som odchádzala, lúčili sa so mnou lepšie ako so svojou a podľa šéfových slov predpokladám, že sme sa nevideli posledný raz.

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?