Šiši svet

Autor: Zuzana Rajčáková | 25.8.2012 o 15:05 | (upravené 25.8.2012 o 15:11) Karma článku: 5,59 | Prečítané:  409x

Svet je plný bláznovstiev. Nikdy ste neuvažovali nad tým, prečo si s hocijakým čudne vyzerajúcim človekom rozumiete, akoby ste sa poznali ešte predtým, než ste sa narodili a prečo si s niekým, výzorovo podobným, celkom dobre dokážete vytrhať vlasy? Alebo prečo sa, naopak, dokážete zapozerať do jediného typu chlapov a vôbec vás vo chvíli, keď sa vám pozrie do očí z niekoľkocentrimetrovej vzdialenosti, nezamýšľate, čo má v hlave a či tam má vôbec niečo? Nad touto vznešenou odpoveďou som sa zamyslela, paradoxne, pri umývačke riadu v jednej z parížskych reštaurácií a odpoveď som tuším nemusela hľadať veľmi ďaleko. Je to jednoduché, svet je plný bláznovstiev a najkrajším z nich je uvedomiť si, že sa dejú.

 

Každý máme v sebe kus trdla, čosi divné, šialené, nenormálne, niečo, čo bláznov podobného typu priťahuje, ale iných odpudzuje. Niektorí sme skrytí blázni a snažíme sa pretvarovať, ale lož a všetci z jej rodiny majú krátke nohy. Nikdy neskryjeme to, kým v skutočnosti sme. Najmä „dôležití" ľudia sa snažia skrývať svoje čudáctva. Môj šéf vypije v priemere dvadsať káv za deň a rozpráva ako lokomotíva. A aj tak by nikto nepovedal, že nie je normálny. V podstate nie je nenormálny, len nie je normálny. Chodí ako rákosníček a výzorom pripomína kolotočiara, ktorý už dlhé roky chodí k nám do dediny na hody. Vídavam ho tak dva razy do roka a vždy vidím, ako sa mení. Raz má fúzy, raz má dlhšie vlasy, inokedy mu narastie brucho a potom zas je opálený podľa trička. Vnímam len zmenu, ktorá je stála. Šéf je ako on. Nevidím ho však dva razy do roka, ale minimálne dvadsať ráz za deň. Keď si príde pre kávu. Alebo keď si sype cukor do kávy svojho kolegu. Alebo keď si pýta vodu s citrónom. Alebo keď sa snaží so mnou vtipkovať a ja ani za svätého neviem, čo po mne chce, a preto prikyvujem s úsmevom od ucha k uchu. Ale aj tak je vždy iný. Raz sa ma spýtal, čo si zapisujem na tie papieriky. Odpovedala som mu, že len myšlienky, ktoré chcem napísať do svojho blogu. Vtipne poznamenal, ako dúfa, že nepíšem o tom, aký blázon je. Ale čoby... Vtedy som pochopila, že sa to naozaj deje. Svet ako taký je zvláštny.

S tým usmievaním od ucha k uchu som sa priznala bláznovi, ktorý sa smeje podobným spôsobom. Môj kolega- barman je slabý odvar večne neposedného chlapca. Len je trošku prerastený. Nesmeje sa však len vtedy, keď nerozumie, ale smeje sa stále a čaká, kedy sa mu odsmejem späť na tie pazvuky, ktoré pri zubení sa vydáva, aby ma strápnil pred sebou samou. Volá ma kráska, keď niečo chce a kričí na mňa Raul, keď ma provokuje. Zaskakujem totiž za Raula, jeho kolegu. Raul mi je sympatický už len z toho dôvodu, že mi požičal svoje meno, keď si to moje nikto nevie zapamätať. Kávu do kuchyne si objednávajú u človeka, ktorého volajú „Akosavolá?" a ja stále neviem pochopiť, prečo mi to neprekáža napriek tomu, že na podoby svojho mena reagujem pomerne precitlivene. Jedine jeden zo zodpovedných vedúcich ma volá tak, ako mám rada. Bangladéšsky prízvuk môjmu menu neuveriteľne sekne. Keď ma osloví on, smejem sa aj bez toho, aby som nerozumela.

Moje súkromné mumáctvo sa prejavuje len na papieroch. Nemám potrebu buzerovať čašníčku za to, že nedokáže nasypať kávu do odmerky bez toho, aby rozsypala ďalšie dve odmerky na drez. Ani nemám potrebu komentovať, že si všetci robia dve kávy bez toho, aby tú druhú niekto chcel. Netankuje ma to tak, aby som išla riešiť alebo zisťovať príčiny toho plytvania, ale odmietam logiku v celom počínaní niektorých indivíduí. Tu mi na myseľ prichádza ďalší blázon, jeden z tých učiteľov z gymplu, na ktorých nedám dopustiť- vždy mu neuveriteľne záležalo na správnom používaní spojenia pochopiť čo a rozumieť čomu. Gramatickí a slovenčinárski fajnšmekri sú mojimi kamarátmi, celkom dobre rozumiem, prečo ich vytáčajú podobné drobnosti, ale neviem im povedať, ako vybabrať s nervozitou, ktorá sa ich zmocní, keď konkrétnu chybu vidia.  Proste treba len priznať, že ste v niečom lepší než ostatní a nejako sa s tým vysporiadať. Život je ťažký.

Ak už mi táto mesačná skúsenosť nedá nič iné (o čom už teraz silno pochybujem), aspoň viem, prečo sú kávy v parížskych reštauráciách také drahé. Keďže polovica ide do drezu a polovica končí na dreze, treba to nejako kompenzovať.

Je bláznivé myslieť si, že môžete precestovať celý svet za pár dní, ale ešte bláznivejšie je, keď si neuvedomíte, že ste ho naozaj precestovali. Na raňajky som si dala čokoládový croissant za euro dvadsať a pritom som zaplatila za rozhovor s egyptskou speváčkou a ani som si to neuvedomila. Obed som jedla so Somálčanom, ktorý tvrdí, že je z Mali, lebo zvučnosť týchto dvoch krajín mu umožňuje oklamať tých sprostých ľudí, ktorí počúvajú len jedným uchom. Mali je podľa neho malý raj. „Somalie" sa však ako raj nezdá byť zvyšku sveta. Kde je pravda? Kto je teraz blázon? Ľudia, ktorí veria predsudkom a tvrdeniam z druhej ruky alebo človek, ktorý tam vyrástol a hltá prvú slabiku svojej domoviny len aby sa vyhol zbytočným otázkam ľudí bažiacich po druhorukých informáciách? Obedňajšiu kávu som si dala so Senegalčanom a dozvedela som sa, že aj keď on sám nevie ani písať, ani čítať, školstvo je tam na veľmi vysokej úrovni. Zapochybovala by som, keby som nemala prisľúbený život bez práce a bez starostí práve od jedného päťdesiatročného Senegalčana. Vzal by si ma hneď, len keby som mu na odplátku sľúbila aspoň šesť detí. Srandista, však? Večeru som si dala s Kamerunčankou. Vraj sú v Paríži všetci príliš chladní, keď sa bozkávajú len na líce. V Kamerune by ma vystískali ako svoju. Skúsila som si spomenúť, ako sa vítame na Slovensku... A zamrazilo ma. Ktovie prečo? Žeby aj to vysvetľovalo, kto je aký blázon? Nepriznať si problémy a nedostatky svojej kultúry je chorobomyseľné, ale neuvedomovať si ich, je bláznivé. Avšak vôbec nie v tom dobrom zmysle slova, ktorý som mala na mysli doteraz.

„Vieš čo, mami?"

„Neviem."

Donekonečna opakovaná situácia, ktorá mi vykúzli úsmev na tvári vždy, keď si na ňu pomyslím. Aj moja mama patrí medzi svetobežníkov. Svet v jej ponímaní je oveľa menší než môj, ale ani ona si nevie predstaviť, že ho precestuje za pár dní. Ako blázon si dáva na oči každé ráno tie isté modré tiene, ktoré jej bránia vidieť veľkosť sveta trošku ružovejšie. Na raňajky si dá kávu z Kene, na obed maďarské pečivo a na večeru si dá ktovie čo. Možno aj poľskú cestnú soľ. Každopádne si neuvedomujeme, aký bláznivý náš život je, a to je škoda, lebo krásne bláznovstvá nás robia šťastnými.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?