Domov

Autor: Zuzana Rajčáková | 17.8.2012 o 12:53 | (upravené 17.8.2012 o 18:21) Karma článku: 6,26 | Prečítané:  428x

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Tá veta sa mi vštepila do pamäti už keď som bola malá a hrabala sa v maminých zbierkach básní. Válek bol v maličkej, škaredo pomarančovej knižôčke.  Poskakovala som po izbe spievajúc si jednotlivé básne, raz som napodobňovala melódie vtedajších hitov a raz som sa hrala na opernú speváčku. Oba pokusy o spev boli mizerné. Pamätám si, ako veľmi ma bavili reči o Ivanovi Hroznom, o jeho večne smutnej tvári, nezaplatenom nájomnom... Mama sa začala smiať vždy, keď som si báseň začala podvedome, len tak v dlhej chvíľke, recitovať.  Matne si pamätám aj iné príťažlivé básne, napríklad tú, kde, sa spomínajú menčestráky cigánskeho dievčaťa. Nepamätám si presne, o čom bola (takže to rozhodne nie je jedna z mojich válkovských srdcoviek), ale viem, že vo mne zanechala akýsi melancholický pocit. Ako cigánske deti hrajúce sa pri ceste. Aj tie vo mne vyvolávajú čudné pocity. Často chodím  domov s hlavou plnou podobných problémov. Riešim to, čo ma trápi, trápim sa nad tým, čo je už dávno vyriešené. A domov ma počúva.

 

Každý vták raz, skôr či neskôr, musí vyletieť z hniezda. Lastovičie mláďatá sú rozmaznávané a predpokladám, že aj rozmaznané. Môj brat je malá lastovička. V rodine mu navždy prischne titul toho maličkého, aj preto je pomenovanie lastovičiek hneď v deminutíve. Kukučky sú tie deti, ktoré nikdy nemali domov. V Ballekovej Južnej pošte som sa dočítala, že človek, ktorý  začne cestovať, už nikdy nenájde svoj domov. Nie celkom s ním súhlasím, ale použijem jeho myšlienku- deti kukučky si  nájdu domov všade, ale málokde bude mať domov atmosféru, ktorá dokáže nasiaknuť detské slzy. Potom je tu ešte veľa vtákov, ktoré stelesňujú nás, porevolučné deti. Vrabce sú také tie šedé myšky, ktoré sú spokojné s tým, čo majú, nikdy sa nevzdialia od miesta, na ktorom sa narodili. Slávičie mláďatá rúbu vysoko, ale nakoniec ich uväzní prvá krásna klietka, ktorú uvidia. Bociany si z  ciest si nosia detičky zabalené do všakovakých plienok- majú farbu nórskych fjordov, indiánskeho západu slnka, španielskeho karamelu aj nigérijskej čokolády. Ja osobne som asi  straka. Pootravujem chvíľku svojím krákaním všade a potom sa vrátim tam, odkiaľ som prišla, samozrejme, s lupom hodným zlata. Odvšadiaľ si prinesiem skúsenosť, ktorú niektoré vtáky nikdy ani len nezakúsia. Možnože riskujem, že mi raz ktosi prestrelí krídlo a stratím všetko, pre čo žijem. Ale aj tak musím riskovať. Som predsa vtáča pripravené na odlet.

Domov si treba budovať. Ale kde začať, keď tabula rasa už v našom prípade dávno neexistuje? Máme zvyky a návyky,  stereotypy a prototypy života, ktorý zosobňuje slovo domov.  Môj parížsky nedeľňajší slepačí vývar bez sliepky nie je slepačí. Dokonca ani extra špeciálku na tvarohové buchtičky tu nemajú. Keby aspoň ten tvaroh... Šaty mi síce voňajú broskyňami, no maminu aviváž nikdy ani len nepripomína.  A tak si mumlem merde, keď mi spadne košeľa zo sušiaka po stý raz do vnútorného dvora, od ktorého nemám kľúč. Aj horšie slovká si mumlem, keď mám v chladničke zase len mľandravú nektarinku a oschnutú šunku. Dokonca ich aj nahlas vyslovím, keď mi zase ujde metro, pretože som  musela čakať, kým doperie práčka (s hadicou vyvedenou do umývadla človek nevie, či by mal kde spať, až sa večer vráti z práce a nájde si namiesto postele člnok). Vtedy nastáva chvíľa, keď si začnete zvykať, že sa kúpeľňa neumyje sama, že tie divné veci sú pavúky, ktoré neodídu, keď sa im znepáči hrášková stena a že ten fľak na koberci nezmizne sám. Práve vtedy začnete premýšľať, či budete mať čo jesť, až sa zajtra zobudíte a či by nebolo fajn nakŕmiť tú rybičku, čo ste zbadali len tak náhodou  v akvárku.  Vtedy si začnete zvykať, že toto je asi domov, o ktorý sa treba starať.

Domov je miesto, kde som šťastná. Domov mám u babky, lebo je u nej vždy dobrá nálada a ľudia, ktorým sa chcem podobať. Domov je aj parížsky byt v prisťahovaleckej štvrti, kde mám veci vyskladané na jednej poličke a všetko ostatné vyťahujem z nevybalených kufrov, domov je aj bratislavský internát, kam sa rada vrátim po ťažkom dni a s Norah Jones v ušiach si poplačem, keď je konečne „po tom dlhom dni: http://goo.gl/jYDd6." Domov je síce moja izba s teplými perinami a s králikom, ktorý ma v nocí budí, ale aj tak nezabúdam na miesta, ktoré mi domov nahradili, keď som potrebovala miesto na vyplakanie. Pre niekoho je len jeden domov. Pre niekoho nie je domov. Pre niekoho je domov všade. A pre niekoho je domov miesto, kde sa učí žiť a uspeje. Taký je môj domov. Stále rovnaký a pritom vždy iný.

Krásna je relativita toho slova. Keď som v Bratislave, idem domov na intrák, keď sa rozprávame o víkende, idem domov na Záhorie. Domov je obraz v hlave, ktorý je ako kaleidoskop poskladaný z miliónov svetielok a tvarov, ale vždy sa kotúľa v jednej a tej istej trubici. Pozerám sa na tie gúľajúce sa časti. Žmurknem a domov je iný. Žmurknem znovu a vidím to, čo predtým. Žmurknem ešte raz a vidím donekonečna spomínanú oranžovú farbu nakopenú v prostriedku. Domov nie je dom. Nie je to lego, tehla ani drevená doska, ktorá by mala niekam zapadnúť.  Je to istota, že niekam patríš a pritom nemusíš byť zaradený vôbec nikam.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?